Konsolidácia
moci
Po vítazstve
v deviatich za sebou idúcich volebných
kolách (bezprecedentný jav v dejinách
Latinskej Ameriky), v štátnom puci a v odvolávacom
referende sa Chávez posilnil natolko, aby mohol
iniciovat zmenu v politickej rovnováhe na kontinente
presadzovaním takého politického
a spolocenského modelu, ktorý odmieta
neoliberalizmus a spochybnuje americkú hegemóniu
v regióne.
Z hladiska
vnútorných procesov Chávez prehlbil
v krajine ekonomické a sociálne reformy:
po prvý raz smeruje obrovské ropné
bohatstvo v krajine – aspon ciastocne – na zlepšovanie
sociálnych podmienok miliónov Venezuelcanov,
ktorí boli historicky vylúcení
z ekonomického pokroku a politickej participácie.
V uplynulých dvoch rokoch sa takmer dva milióny
osôb naucilo cítat a písat. Takmer
stotisíc mladých ludí sa zapísalo
na univerzity a len v roku 2004 sa uskutocnilo 5 miliónov
bezplatných návštev u lekára. Dalším
zaujímavým pokrokom je zákon o
pôde, ktorý umožnil rozdelenie 2,2 milióna
hektárov pôdy družstvám rolníkov
bez pôdy.
Ešte pred
tým, než sa Chávez dostal k slovu na Svetovom
sociálnom fóre v Porto Alegre, Ignacio
Ramonet, riaditel Le Monde Diplomatique, ho predstavil
ako „prvého latinskoamerického vodcu,
ktorý šliapol na prsty neoliberálnym mocnostiam,
ktorý zadržal privatizáciu a ktorý
radšej dal moc poníženým“. Vo svojom prejave
sa Chávez otvorene vyslovil za „prechod k socializmu“
a zdôraznil existenciu novej korelácie
síl v Latinskej Amerike a vo svete, „v ktorom
Spojené štáty už nebudú môct
presadit svoju vôlu“. Tento bezpochybne optimistický
postoj, ktorý pripomenul, že v rámci globalizácie
„niet národných riešení, len globálnych
riešení“, pripomína diskusiu medzi Stalinom
a Trockým o boji za socializmus v tridsiatych
rokoch. Venezuelský prezident tiež zdôraznil
– ako jasnú odpoved adresovanú Condoleezze
Riceovej –, že „najnegatívnejšou silou v dnešnom
svete je vláda Spojených štátov“.
Nuž – okrem
odvážnej sociálnej politiky a kvetnatej
rétoriky – kam až zašiel Chávez? Potvrdil
sa skutocný odklon od neoliberalizmu?
Venezuela
si udržiava kapitalistický systém so silnou
prítomnostou štátu v ekonomike, najmä
v ropnom priemysle (štátny podnik PDVSA narába
s rocným rozpoctom vo výške 15 miliárd
dolárov). Chávez ešte neprestal splácat
dlhy, už však navrhol, aby sa namiesto ich dalšieho
splácania veritelom tieto prostriedky investovali
do zdravotníctva a školstva a aby sa zároven
vytvoril medzinárodný humanitárny
fond ako náhrada za Medzinárodný
menový fond. Novinkou bolo zavedenie kontroly
menových výmen, ktorá zabranuje
špekuláciám s národnou menou a
obmedzuje únik kapitálu.
Venezuela
a USA: spojenci a nepriatelia
Ked ministerka
zahranicných vecí Riceová vyhlásila,
že Chávez je zlým príkladom pre
kontinent, bezpochyby mala na mysli skutocnost, že bolívarský
projekt sa stretáva s coraz väcšou podporou
zo strany sociálnych hnutí a latinskoamerických
Indiánov, ktorí majú záujem
spustit proces vlastnej integrácie a vytvorit
regionálny pól rozvoja a pokroku, ktorý
by oslabil vplyv Spojených štátov v regióne.
Azda v tejto veci zašiel Chávez najdalej. Je
to jediný demokraticky zvolený prezident,
ktorý odmietol iniciatívu USA na vytvorenie
Celoamerickej zóny volného obchodu (FTAA)
a namiesto nej navrhol Americkú bolívarskú
alternatívu (ALBA). Ako jediný kritizoval
nedávne imperialistické dobrodružstvá
USA a ako jediný ponúkol Kube pomocnú
ruku, cím prakticky prelomil blokádu,
ktorej tento ostrov podrobili Spojené štáty.
Chávez navrhol založenie televíznej stanice
Telesur (Televisión del Sur – Televízia
Juhu), ktorá by vysielala v celom regióne
a ktorá by prelomila monopol CNN. Popri mnohých
dalších integracných iniciatívach
prišiel s myšlienkou vytvorenia spolocnosti PETROAMERICA,
ktorá by združovala všetky verejné ropné
spolocnosti na kontinente.
Po skrachovaní
amerického zámeru destabilizovat Cháveza
podporovaním nepatrnej venezuelskej opozície
sa zdá, že novou stratégiou je využitie
Álvara Uribeho – bezvýhradného
Chávezovho spojenca a prezidenta Kolumbie – proti
Chávezovi. Spojené štáty zacali
Cháveza spájat (bez dôkazov) s Ozbrojenými
revolucnými silami Kolumbie FARC (ktoré
považujú za teroristickú organizáciu)
a obvinovat ho z financovania hnutia bolívijských
pestovatelov koky, ktorí sa postavili proti plánom
na úplné vyhubenie tejto rastliny a na
privatizáciu zemného plynu a vody, z financovania
Indiánov v Ekvádore, kde sa vláda
Lucia Gutiérreza zmieta uprostred hlbokej sociálnej
a politickej krízy a kde sa nevylucuje nastúpenie
novej vlády bolívarskej ideológie.
Jedným
z dôkazov anti-chávezovskej stratégie
bolo zadržanie politického vodcu FARC Rodriga
Grandu, ktorého uniesli bývalí
venezuelskí vojaci podplatení kolumbijskou
tajnou službou, vo Venezuele. Táto udalost, ktorá
predstavuje jasné porušenie suverenity Venezuely
a medzinárodného práva, pripomína
smutne známy Plán Kondor, prostredníctvom
ktorého tajné služby diktatúr na
juhu latinskoamerického kontinentu navzájom
spolupracovali v sedemdesiatych rokoch pri únosoch
lavicových opozicných politikov. Venezuela
rozhnevane protestovala proti tomuto cinu a zmrazila
vztahy s Kolumbiou, ktorá medzitým prijímala
solidaritu zo strany Spojených štátov.
Diplomatické napätie, ktoré táto
kríza vyvolala, sa prehlbilo, ked Fidel Castro
obvinil Spojené štáty z plánovania
Chávezovej smrti.
Paradoxne,
Venezuela a Spojené štáty udržiavajú
strategické hospodárske vztahy. Venezuela
disponuje ropnými rezervami, ktoré sa
odhadujú na 77 biliónov až 1 trilión
barelov, a je štvrtým najväcším dodávatelom
ropy do USA. Zdá sa, že ani jedna z oboch vlád
nie je naklonená zmenit tento vztah.
Do akej miery
je Chávezov bolívarský projekt
modelom na export? Je Venezuela scenárom novej
latinskoamerikanistickej utópie? Budúcnost
bolívarskej revolúcie bude závisiet
od schopnosti venezuelského ludu bránit
svoje výdobytky a od schopnosti venezuelského
prezidenta konsolidovat túto novú rovnováhu
síl, ktorá sa v Latinskej Amerike zacína
zakorenovat, na regionálnej úrovni.
Záverom
svojej návštevy v Porto Alegre Chávez
ukoncil vystúpenie vyhlásením:
„Budme slobodní, na ostatnom nezáleží.“
Zdá sa, že Bolívarov mec sa opät
zdvíha, rovnako ako aj pero Josého Martího.
Autor
ucí medzinárodné vztahy na Universidad
Internacional de las Américas v San José
Zverejneno
s laskavým svolením slovenského
politicko - spolecenského týdeníku
SLOVO |