Slovo c.41/2006
BEZ HRANÍC / Sergio Moya Mena

S Lulom alebo bez Lulu

Opona prvého kola prezidentských volieb v Brazílii sa spustila a rozplynuli sa pochybnosti o tom, ci bude aj druhé kolo, v dôsledku neschopnosti prezidenta Luisa Inacia Lula da Silvu zo Strany pracujúcich (PT) získat 50 percent hlasov potrebných na znovuzvolenie. Chýbalo mu len 1,29 percenta, a preto bude musiet 29. októbra celit svojmu protikandidátovi Geraldovi Alckminovi z pravicovej Brazílskej sociálnodemokratickej strany (PSBD) a jeho lavicovým spojencom zo Strany liberálneho frontu. Tažká situácia pre cloveka, ktorý sa stal prvým robotníckym prezidentom v tejto juhoamerickej krajine. Vítazstvo v prvom kole má pre Lulu a jeho okolie príchut sklamania.

Na volebný výsledok mali vplyv viaceré okolnosti, ako napríklad pocetné prípady korupcie, ktoré spôsobili stratu dôvery volicov, rozhodnutie Lulu nezúcastnit sa na predvolebných diskusiách, ci nespokojnost tisícov clenov PT sklamaných neoliberálnou politiku prezidenta, ktorí sa rozhodli dat svoju podporu kandidátke extrémnej lavice Heloise Helene zo Strany socializmu a slobody (PSOL), ktorá získala 6,85 percenta hlasov. V každom prípade je však potrebné pozriet sa na celkové hospodárske výsledky krajiny za štyri roky pôsobenia PT, so všetkými pozitívnymi i negatívnymi stránkami, ale aj na to, co Lula nechcel, resp. nemohol urobit.

Pozitíva
Ekonomické výsledky sa prezentujú ako najúspešnejšia stránka cinnosti vlády PT. Predpokladá sa, že inflácia dosiahne tento rok sotva 3,5 percent, co znamená najnižšiu mieru zvyšovania cien od roku 1998 a druhú najnižšiu v priebehu dlhšieho casového obdobia. Rovnako sa ocakáva, že po slabej výkonnosti minulý rok (ked rast HDP predstavoval 2,5 percenta) hrubý domáci produkt vzrastie o 3,3 percenta. Za štyri roky vlády PT sa brazílska mena real posilnila vo vztahu k doláru o 39 percent a zahranicné investície dosiahli 21,5 miliárd dolárov, co je najvyššia úroven od privatizacnej vlny v období rokov 1998 až 2000. Miera rizika krajiny klesla z 1440 bodov na 230 bodov.

V rokoch 2003 až 2005 vláda zaplatila približne 170 miliárd dolárov na kapitále a úrokoch zo zahranicného a domáceho dlhu. Úrokové miery zostali na vysokej úrovni (14 %) a patria medzi najvyššie na svete, co obmedzuje prístup k úverom a brzdí spotrebu a investície. Vo všeobecnosti však udržaním základných línií menovej politiky predošlých vlád si Lula získal „podporu a uznanie trhov a medzinárodných financných inštitúcií“.
Na druhej strane vláda realizovala viacero programov v sociálnej oblasti, napríklad Svetlo pre všetkých alebo Rodinná penaženka, co umožnilo najchudobnejším rodinám poslat deti do školy, získat prístup k ockovací látkam a k dalším zdravotníckym službám.

Minimálna mzda sa zvýšila o 32 percent a vytvorilo sa 3,8 milióna nových pracovných miest, aj ked v predošlej volebnej kampani Lula sluboval 10 miliónov nových pracovných miest. Okrem toho sa výrazne zvýšila malovýroba a úsilie o agrárnu reformu sa nekriminalizovalo ako za predchádzajúcej vlády, hoci parlamentná komisia, ktorá skúma problém pôdy, považuje zaberanie pôdy za „teroristický cin“.

Brazília je aj nadalej jednou z krajín s najväcšími nerovnostami na svete, a to aj napriek tomu, že podla štúdie Inštitútu pre štúdium aplikovanej ekonómie (IPEA) zverejnenej koncom augusta sa rozdelenie príjmov v rokoch 2002 až 2004 postupne zlepšovalo, pricom v roku 2004 sa dosiahlo najlepšie rozdelenie príjmov za 25 rokov.

V oblasti zahranicnej politiky sa Lulova vláda stala pilierom vytvárania progresívnej osi v Latinskej Amerike (spolu s prezidentmi Argentíny Venezuely, Uruguaja a Bolívie; tento klub sa možno rozšíri, ak laviciar Rafael Correa, obdivovatel venezuelského prezidenta Huga Cháveza, vyhrá prezidentské volby v Ekvádore 15. októbra tohto roku), ktorej sa podarilo zastavit iniciatívy ako Celoamerická zóna volného obchodu (ALCA), agresívnu kampan USA voci Venezuele ci izoláciu Kuby. Lula presadzuje agendu autonómnej latinskoamerickej integrácie (co bolo pred 15 rokmi nepredstavitelné) s posilnením MERCOSUR-u, podporil vytvorenie Juhoamerického spolocenstva národov v roku 2004, ako aj formuláciu odvážnej obchodnej politiky G-20 v rámci Svetovej obchodnej organizácie. Okrem toho Brazília uzatvorila strategické dohody s Juhoafrickou republikou, Indiou, Cínou a s krajinami arabského sveta.

Pomer politických síl v Latinskej Amerike sa zmenil a vytvorila sa urcitá rovnováha voci unilateralizmu presadzovanému Spojenými štátmi. Ako uviedol brazílsky klerik Frei Betto v rozhovore v argentínskom denníku Página 12, „kým je Lula na cele vlády, Fidelova Kuba, Evova Bolívia a Hugova (Chávezova) Venezuela to budú mat lahšie.“ Porážka Lulu v druhom kole prezidentských volieb by mala bezpochyby negatívny vplyv na túto novú regionálnu geopolitickú situáciu.

Negatíva
Ale to, co je pre niektorých cnost, je pre iných nerest. Najväcšiu kritiku z lavicových kruhov Lula zožal za to, že pokracuje v liberálnom ekonomickom modeli, ktorý zdedil od vlády Fernanda Henrique Cardosa. Napriek tomu, že jeho vláda presadila najodvážnejšie politické programy za uplynulých dvadsat rokov, neriešia sa velké štrukturálne problémy, ktoré z historického hladiska spôsobili v krajine obrovské nerovnosti. Agrárna reforma nepostúpila dostatocne (vo vztahu k rozšíreniu velkých polnohospodárskych plantáží s produkciou urcenou na vývoz), a nezamestnanostou a sociálnym vylúcením trpia aj nadalej milióny Brazílcanov.

Lulovo vítazstvo v roku 2002 vyvolalo mnoho nádeji vnútri i mimo Brazílie. Niektorí prirovnávali jeho vítazstvo k vítazstvu Salvadora Allendeho v Chile v roku 1973. Lula vtedy používal ovela radikálnejší jazyk a volal po rozbití kapitalistických štruktúr. Ak nejaká krajina mala možnost spustit transformáciu na postneoliberalistický systém, bola to práve Brazília, najväcšia latinskoamerická ekonomika a desiata najväcšia z celosvetového hladiska. To sa jej však nepodarilo. Ked sa Lula dostal k moci, zacal vysielat signály „dôvery“ voci kapitálovým kruhom, aby predišiel nepokojom na burzách a únikom investícií. Klúcové posty okamžite obsadil uznávanými neoliberálmi ako Antonio Palocci na ministerstve hospodárstva ci Henrique Meirelles (bývalý prezident Bank of Boston).

Ak možno vôbec hovorit o „velkých vítazoch“ uplynulých štyroch rokov Lulovej vlády, bezpochyby by sme mohli hovorit o bankároch, ktorí získali na tom, že polovica verejného dlhu je domáci dlh a upravuje sa podla referencnej úrokovej miery SELIC, ktorá je na úrovni približne 20 percent (oproti miere inflácie 5 percent v roku 2005), v dôsledku coho akcie predstavujú významný zdroj ziskov. Banky sú nákupcami týchto akcií, co prispelo k obrovskému nárastu ich ziskov. Len v roku 2004 bankové subjekty zarobili 11 miliárd dolárov. A tak kým vláda vyclenila desat miliárd realov na sociálne projekty, do financného systému vložila 140 miliárd realov, co jej umožnilo presadit jej politiku a uhradit vládne dlhy. Niektorí kritici ako teológ Leonardo Boff poukazujú na bolestivý rozpor, ako „neoliberálna makroekonomika aj nadalej saje krv národa“.
Pri týchto krokoch je nespokojnost rozsiahlych lavicových kruhov osobitne velká v sociálnych hnutiach, akými sú Jednotné ústredie pracujúcich (CUT) alebo Hnutie vidieckych pracujúcich bez pôdy (MST), podla ktorých ciny Lulovej vlády nesplnili historické ocakávania od brazílskej straníckej a sociálnej lavice. Samozrejme, brazílske sociálne hnutia prešli od roku 1989 procesom oslabenia, co im odobralo silu a následne aj schopnost ovplyvnovat vládnu politiku. Pravdou však je, že PT nemala záujem podnietit obciansku mobilizáciu, ktorá bola v minulosti základným znakom identity brazílskej lavice.

Ani silnému hnutiu MST, ktoré združuje státisíce rodín, sa nepodarilo primät Lulu k tomu, aby splnil svoj slub a poskytol pôdu 400-tisíc rodinám, ci zabránit tomu, aby vláda uprednostnovala exportne orientovaný polnohospodársky model založený na pestovaní monokultúr na latifundiách s pestovaním sóje, bavlny a eukalyptu.

Korupcia
Korupcia sa bezpochyby stala najväcšou slabinou Lulovej vlády. Za štyri roky mandátu Strany pracujúcich (PT), ktorá bola založená v roku 1980 a ktorá si etické správanie stanovila za jeden zo svojich hlavných pilierov, sa objavili štyri velké korupcné škandály: akoby prvou kapitolou odpudzujúcej ságy bolo video, na ktorom poradca prezidenta republiky Waldomiro Diniz vydieral delikventa – vtedy ešte funkcionára regionálnej vlády v Rio de Janeiro; neskôr boli poslanci za PT obvinení z brania úplatkov od podnikatelov a zo zaplatenia miliónov realov s cielom získat podporu iných strán v parlamente pri schvalovaní pravicových zákonov. Následne minister hospodárstva Antonio Palocci prezradil bankové tajomstvo vo vztahu k jednému robotníkovi, ktorý ho obvinil z nekalých obchodov, a nakoniec boli nedávno zadržaní niekolkí clenovia PT s 800-tisíc dolármi pri pokuse o odkúpenie dokumentu, ktorý podla všetkého obsahoval vážne obvinenia voci Josému Serrovi z PSDP, s ktorými prišla regionálna vláda Sao Paulo.

Dva modely a jedna úvaha pre lavicu
Aj ked sa mnohí prívrženci sociálnych hnutí i straníckej lavice cítia byt sklamaní ci dokonca zradení Lulom, dá sa predpokladat, že rozhodnutie 29. októbra nebude nijakou dilemou: ide o volbu medzi minulostou, ktorá znamená znovunastolenie neoliberálneho modelu v jeho najcírejšom vyjadrení (privatizácia, kriminalizácia sociálnych hnutí, zastavenie agrárnej reformy, zastavenie verejných investícií do komunikácií, ciest, školstva, zdravotníctva, neisté pracovné miesta, rozbitie strategických aliancií s MERCOSUR-om, Venezuelou, Bolíviou atd.), a ludovou vládou, ktorá aj napriek obmedzeným možnostiam predstavuje dôležité sociálne zmeny i novú úlohu Brazílie vo svete. V tomto zmysle samotný prezident Jednotného ústredia pracujúcich (CUT), najväcšej odborovej centrály, oznámil, že jeho organizácia zdvonásobí úsilie pri mobilizovaní politickej podpory v prospech Lulu. Aj ked Lula neupustil úplne od neoliberálnej politiky a dokonca ani nespochybnil jej základné princípy, masy ludí by pri vláde Geralda Alckmina stratili vela.

Prvé prieskumy verejnej mienky ukazujú urcitú výhodu v prospech Lulu v druhom kole prezidentských volieb, cesta však nebude lahká. Tien korupcných škandálov budú mat zrejme vplyv na imidž prezidenta. Niet divu, že témou druhého kola sa stali otázky etiky. Pri vytváraní nevyhnutných spojení pre druhé kolo je velmi dôležité získat podporu stredových a konzervatívnych strán, akou je Strana brazílskeho demokratického hnutia (PMDB), ktorá sa môže spolahnút na silnú volicskú základnu. Mimoriadne dôležité však bude získat aj podporu prívržencov PSOL. Kandidátka PSOL Heloisa Helena, bývalý senátorka za PT, ktorú vylúcili zo strany v roku 2003 za to, že sa postavila proti reforme dôchodkového systému, odporucila svojim volicom, aby volili, koho chcú, z coho sa dá usúdit, že pri volbe medzi Alckminom a Lulom si vyberú radšej kandidáta PT.
41,64 percenta hlasov, ktoré získal Alckmin – co je ovela viac, než sa ocakávalo – bolo pre pozorovatelov velkým prekvapením. Alckmin, bývalý guvernér štátu Sao Paulo, má velmi blízko k podnikatelským kruhom a presadzuje efektívnost vo verejných výdavkoch. V Sao Paulo znížil dane a sprivatizoval údržbu ciest. Podla Alckmina je za nízky rast ekonomiky zodpovedný prílišný nárast brazílskeho verejného sektora. V Alckminovej vláde by mala prednost tradicná politika volného obchodu, ALCA a zbližovanie sa so Spojenými štátmi prostredníctvom zmluvy o volnom obchode.

V hre sú dve predstavy o budúcnosti krajiny. No bez ohladu na to, kto vyhrá, si povolebný obraz lavice vyžaduje hlbokú reflexiu jej politiky vytvárania spojenectiev a jej vztahu so sociálnymi hnutiami s cielom zachránit všetok ten potenciál, ktorý sa vybudoval za tridsat rokov sociálnych zápasov a ktorý Lula nevyužil. Uprednostnovanie zhromaždovania síl vo volbách a v inštitucionálnej oblasti v tejto chvíli nepostacuje na zenu pomeru síl v brazílskej spolocnosti. Druhý mandát Lulu by mohol byt príležitostou opätovne vykrocit cestou politiky v prospech brazílskych obcanov.

Autor prednáša politológiu na Kostarickej univerzite. Je autorom
publikácií Sociálne zmeny a progresívna politika v casoch globalizácie
a Kríza a obnova demokratického socializmu