Ked
v roku 1815 Simón Bolívar vyhlásil svoju slávnu
Jamajskú chartu, v ktorej predvídal Latinskú
Ameriku zjednotenú do jediného národa, nemohol
tušit, že o 187 rokov neskôr bude jeho sen tak velmi vzdialený
od naplnenia. A už vôbec by mu nenapadlo, že na zaciatku tretieho
tisícrocia to budú práve Spojené štáty,
ktoré budú integráciu kontinentu iniciovat.
Súcasná panoráma latinskoamerickej integrácie
má vela odtienov. Pokrocilo sa v ekonomickej integrácii,
úplne však chýba politická vôla na prekonanie
cisto obchodných aspektov integrácie a posilnenie
skutocnej politickej a sociálnej súdržnosti latinskoamerických
spolocností.
Hoci Latinská Amerika patrí medzi najhomogénnejšie
regióny sveta, a to z hladiska spolocnej histórie
a kultúry, jej integracné ambície sa stretávajú
s velkými prekážkami, ako sú vnútorné
i medzištátne konflikty, chudoba, nezamestnanost, marginalizácia
atd. Iba pred necelými šiestimi rokmi sa skoncila posledná
vojna medzi dvoma latinskoamerickými krajinami pre pohranicné
spory, ktoré sú príznacné aj pre mnohé
dalšie štáty regiónu. Obrovskú prekážku
predstavujú tiež sociálne podmienky. Dnes žije 36
percent obyvatelstva kontinentu v chudobe, nezamestnanost dosahuje
v niektorých krajinách až 30 percent a velkými
nerovnostami je poznacené najmä cernošské a domorodé
indiánske obyvatelstvo.
Tri etapy integrácie
Od získania nezávislosti zaznamenal kontinent stovky
integracných iniciatív, ktoré však zlyhali
z rôznych dôvodov, ci už vnútorných, alebo
vonkajších. Guatemalský ekonóm Gert Posent
poukazuje na tri etapy v histórii latinskoamerickej integrácie.
Prvá etapa, voluntaristická, bola charakteristická
pre 50. a 60. roky 20. storocia a bola ovplyvnená keynesovskou
politikou. Znamenala aktívne presadzovanie industrializácie,
vytváranie ochranných obchodných bariér
a substitúciu dovozu, a to prostredníctvom aktívnej
úcasti štátu v ekonomike.
Druhá etapa, revizionistická, sa odvíja od
zaciatku 60. rokov, ked keynesovský model zacal v medzinárodnom
prostredí strácat na sile. Industrializácia
stratila dynamiku a latinskoamerické ekonomiky zoslabli.
Integrácia mala ovela pragmatickejší význam
a objavili sa iniciatívy, ktoré znamenali flexibilizáciu
podmienok pre integráciu a rozpad vžitých schém.
Tretia etapa je známa ako etapa pragmatická. Je tiež
obdobím najväcšej ideologickej nadvlády neoliberalizmu
a tzv. washingtonského konsenzu. Podstata integrácie
sa v porovnaní s predošlými etapami významne
mení. Ak ju predtým vnímali ako nástroj
kolektívnej obrany voci vonkajším hrozbám a
rizikám, dnes má ofenzívny charakter: jej cielom
je zvýšit zahranicné investície do Latinskej
Ameriky a získat medzinárodnú konkurencieschopnost.
Hlavní aktéri v súcasnosti
V Latinskej Amerike a v oblasti Karibiku dnes pôsobia rôzne
integracné zoskupenia, okrem iných Andské spolocenstvo
národov (CAN), Združenie karibských štátov
(AEC) a Systém stredoamerickej integrácie (SICA).
Vzhladom na svoj strategický ekonomický význam
v regióne sú hlavnými aktérmi súcasných
integracných procesov MERCOSUR, NAFTA a ALCA.
MERCOSUR je colná únia združujúca Argentínu,
Brazíliu, Paraguaj a Uruguaj. Napriek tomu, že po NAFTA ide
o najvýznamnejší blok, v regionálnom obchode
má pomerne nízke zastúpenie: predstavuje 6
percent exportu a 5 percent importu. Pred niekolkými mesiacmi
dovršil MERCOSUR desat rokov od svojho založenia. Zaciatkom 90.
rokov sa ukazoval ako velmi dynamický blok. Obchod medzi
jednotlivými clenmi združenia sa zvýšil zo 4 na viac
ako 20 mld. USD a celkový hrubý domáci produkt
clenských krajín neustále rástol až
do roku 1999, ked Brazíliu zasiahla devalvácia realu.
Táto devalvácia odhalila štrukturálne rozdiely
v ekonomikách jednotlivých clenov MERCOSUR-u a otvorila
medzi nimi obrovskú priepast. Po desiatich rokoch je MERCOSUR
pritlacený k múru, má vyriešit dilemu, ci zachovat
colnú úniu, ktorá znamená spolocnú
obchodnú politiku, alebo sa vrátit k zóne volného
obchodu, ktorá dáva slobodu vyjednávania jeho
clenom. Pre mnohé sektory predstavuje súcasná
schéma MERCOSUR-u množstvo prekážok, aby mohli štáty
slobodne rokovat o dohodách, podobne ako v rámci združenia
ALCA, ktoré na prvý pohlad ponúka viac výhod.
Kritika má však širší záber. MERCOSUR je produktom
epochy najväcšieho rozkvetu neoliberalizmu v Latinskej Amerike.
Slepým dôrazom na trh sa uprednostnujú výlucne
obchodné výmeny, pricom sa stráca záujem
o iné spolocné politické a sociálne
rozvojové iniciatívy. Podstata MERCOSUR-u sa tak zužuje
na jednoduché úsilie zamerané na liberalizáciu
obchodu v jeho najortodoxnejšej forme. „Vízia“ integrácie
je typicky neokonzervatívna: štáty sa zriekajú
svojej regulacnej funkcie a všetko sa ponecháva na zákony
trhu. Táto vízia je natolko extrémna, že sa
ani nezadefinovali zásady preferencného zaobchádzania
pre krajiny s nižším relatívnym rozvojom.
Najvýznamnejšia je NAFTA
Severoamerická zóna volného obchodu NAFTA,
združujúca USA, Mexiko a Kanadu, je najvýznamnejším
obchodným blokom. Predstavuje 88 percent exportu a 90 percent
importu v regióne. Dôsledky clenstva Mexika v tomto
združení na jeho hospodárstvo sú relatívne.
I ked sa zlepšila konkurencieschopnost Mexika, kvalita zamestnania
sa dramaticky zhoršila. Odkedy NAFTA vstúpila do platnosti,
vyše milióna Mexicanov zarába menej ako je výška
minimálnej mzdy (3,40 USD za den) a odhaduje sa, že 27 tisíc
menších podnikov skrachovalo. Prehlbila sa aj chudoba: z
36 percent v roku 1994 stúpla na 43 percent koncom 90. rokov.
Z latinskoamerického pohladu je najdôležitejšia skutocnost,
že prostredníctvom NAFTA Mexiko, ktoré si vždy udržiavalo
velmi autonómne a kritické postavenie voci USA, rozhodlo
o svojom ovela užšom prepojení s touto velmocou, no s podradným
postavením nielen z ekonomického hladiska, ale aj
z hladiska zahranicnej politiky.
Podobne ako MERCOSUR aj NAFTA vznikla v case vrcholiaceho neoliberalizmu.
V Mexiku to bolo obdobie autoritárskej, korupcnej a ultrakonzervatívnej
vlády bývalého prezidenta Carlosa Salinasa,
ktorý musel celit zapatistickej vzbure v ten istý
den, ako NAFTA vstúpila do platnosti. NAFTA garantovala kontinuitu
neoliberálnej politiky i po skoncení mandátu
Salinasovej vlády. S cielom posilnit postavenie kapitalistickej
vrstvy v USA, NAFTA významne prispela ku konsolidácii
záujmov tejto krajiny v multilaterálnych a bilaterálnych
rokovaniach o právach na duševné vlastníctvo,
o polnohospodárstve, zahranicných investíciách,
energii a službách.
Od Aljašky po Ohnovú zem
Americká zóna volného obchodu ALCA vznikla
na základe návrhu prezidenta Billa Clintona na americkom
summite v Miami v roku 1994. Jej cielom je vytvorit zónu
volného obchodu od Aljašky po Ohnovú zem, združujúcu
34 krajín západnej pologule (samozrejme, s vylúcením
Kuby). Od summitu v Miami sa o podrobnostiach projektu intenzívne
rokuje a jeho spustenie sa ocakáva v roku 2005. Treba poznamenat,
že rokovania prebiehajú takmer v tajnosti. Parlamenty sa
nemohli zapojit do diskusií a nepoznajú ani podrobnosti
rokovaní. Do úvahy sa neberú ani požiadavky
obcianskej spolocnosti týkajúce sa väcšej transparentnosti
a participácie. Prihliadalo sa iba na požiadavky a návrhy
Amerického podnikatelského fóra.
Ambíciou združenia ALCA je vlastne rozšírit NAFTU
na celý kontinent, co bude znamenat, že sa posilní
už aj tak obrovská moc velkých amerických korporácií
a zintenzívni sa privatizácia a štátna deregulácia
v latinskoamerických ekonomikách. Cielom je zarucit
úplnú slobodu pohybu kapitálu po celom kontinente,
co vyvolá znižovanie miezd a zhoršenie pracovných
podmienok. Projekt doteraz akceptovali všetky vlády s „prílišným“
entuziazmom. Vidia v nom všeliek na problémy latinskoamerických
ekonomík. Azda jediným hlasom proti je hlas populistického
venezuelského prezidenta Huga Cháveza.
ALCA bude znamenat vytvorenie zóny volného obchodu
s viac ako 700 miliónmi obyvatelov a 40 percentami celosvetového
HDP. ALCA predstavuje evidentné úsilie o opätovné
dosiahnutie hegemonistického postavenia USA na kontinente
prostredníctvom obnovenia latinskoamerického trhu,
co umožní celit klesajúcej konkurencieschopnosti USA
voci Japonsku a Európskej únii. Ide o zámer
velmocí nanovo definovat svoje globálne postavenie
vo svete poznacenom 11. septembrom 2001.
Perspektívy do budúcnosti
Od súcasných latinskoamerických integracných
procesov nemožno v skutocnosti ocakávat vela. Kým
podstatou integrácie sú výlucne volný
obchod a slepá viera v silu trhu, Latinská Amerika
nebude môct pokrocit k skutocnému udržatelnému
rozvoju. Táto obmedzená koncepcia integrácie
je, ako naznacuje ekonóm Ricardo Grinspun, výlucným
mechanizmom, prostredníctvom ktorého môžu národné
elity pri moci - s podporou USA - uskutocnit ekonomické a
sociálne reformy, ktoré sú v podstate nedemokratické.
V Latinskej Amerike volný obchod a neoliberalizmus krácali
stále ruka v ruke a niekedy boli spájané s
autoritárstvom. Politický rozmer sa ocitol úplne
na okraji integracnej agendy. Práve v tom spocíva
velký nedostatok súcasných integracných
procesov. Hoci existuje Latinskoamerický parlament, Andský
i Stredoamerický parlament, nie sú v skutocnosti nicím
iným ako poradným fórom bez akýchkolvek
legislatívnych právomocí.
Porovnávacia analýza kontinentálnych integracných
procesov (napríklad európskych) odhaluje, nakolko
sme ako Latinskoamericania vzdialení od skutocnej integrácie,
ktorej cielom nebude len zarucenie konkurencieschopnosti našich
ekonomík, ale aj vytvorenie ekonomického, kultúrneho
a politického bloku, v ktorom jednotlivé národy
nájdu svoju silu. Udržatelný rozvoj, zahranicný
dlh, zlepšenie pracovných podmienok a boj proti chudobe a
jej prícinám sú témy, ktoré by
mali byt povinnou súcastou akéhokolvek integracného
procesu, ktorého cielom je skoncovat so súcasnými
limitovanými schémami, aké predstavujú
ALCA, MERCOSUR alebo NAFTA.
Okrem integrácie založenej výlucne na volnom obchode
musia latinskoamerické národy vyvinút úsilie
na vytvorenie nového projektu integrácie, ktorá
bude odpovedou na latinskoamerické záujmy, bude rešpektovat
rôzne identity a autonómie, zohladnovat ekonomické
asymetrie a bude prospešná pre všetkých. Bude si to
vyžadovat položenie inštitucionálnych základov pre
nový politický projekt - vytvorenie skutocného
Spolocenstva latinskoamerických národov s priamo voleným
parlamentom zodpovedným za stanovenie a realizáciu
princípov, cielov a budovanie inštitúcií tohto
spolocenstva, s vlastnými regionálnymi orgánmi
kolektívnej bezpecnosti a s vlastnými menovými
a financnými inštitúciami. Takýto projekt nemá
obdobu v latinskoamerickej histórii. Medzinárodné
prostredie naznacuje, že dnes viac ako inokedy je únia indoamerických
národov nielen možná, ale vyslovene potrebná.
|